Stará železiareň

Železiarenska kolónia od počiatku až po druhej svetovej vojny sa ostro odlúčila od mestá Diósgyőr a Miskolc, a to nie len menovite, ale aj štruktúrálne a taktiež spoločensky. Ba dokonca cez dlhý čas fungovala ako výletné miesto, bola jedným cieľovým bodom (hlavne miestneho) dobového turizmu, ako stelesnenie budúcnosti, moderného veku.

„Novú železiareň v Diósgyőri často navštívia cudzinci a návštevníci, hlavne odkedy svieti v nej elektrina. Jeden deň v minulom týždni, spolu s primátorom a hlavným inžinierom mesta aj my sme ju navštívili, a možno povedať, sme mimoriadne potešení…” (Borsod Miskolczi Értesítő, 25. január 1882)

V Lexikone Pallas Nagy sa v roku 1900 píše: „Medzi všetkými robotníckami sídliskami celej rakúsko-uhorskej monarchie najvzornejšie sú robotnícke sídliská diósgyőrskej železiarne.”

Podľa jedného časopisného článku z roka 1913: „Diósgyőrska železiareň je najväčšou hrdosťou Miskolca a celej Boršodskej župy, ktorá jedinečne v celom Uhorsku tak povediac pred našimi očami americkou rýchlosťou rastie a vyvíja sa na obrovské. Jej ulice v ohľade čistoty a poriadku sto rokov predbehli svoju dobu a miskolcské ulice, takže každý človek v Miskolci so závisťou plným nádejom myslí na to: kedy bude mať Miskolc také poriadne ulice.” A kolónii publikovali článok ilustrovaný s výkresmi aj vo viedenskom časopise Allgemeine Bauzeitung a taktiež v peridike Magyar Mérnök- és Építész-Egylet Közlönye.